středa 6. prosince 2017

Intenzivní - Kapitola 6


Rubati?“
Pri zvuku Monakribosovho hlasu vojnová démonka odložila meč, ktorý ostrila a postavila sa, aby ho pozdravila. Oheň už takmer dohorel. Zvláštne, ako úplne stratila pojem o čase, keď pripravovala zbrane na nadchádzajúcu kontrolu. Pretože Kree dal svoju povesť v stávku, aby ju dostal do stráže, posledná vec, ktorú si priala, bola zahanbiť ho. Takže bola ešte opatrnejšia a svedomitejšia v čistení zbraní a uistila sa, že neurobí nič, čo by zapríčinilo, aby ľutoval, že sa ju rozhodol podporiť.
Preto nad ním až príliš veľa rozmýšľala.

„Tu, pán môj.“ Rýchlo si uhladila vlasy a narovnala koženú uniformu pri zvuku jeho blížiacich sa krokov na čiernej mramorovej podlahy.
Ru práve siahla na kľučku od dverí, keď ich otvoril a takmer ju udrel zdobeným železom. Nervózne o krok ustúpila a prudko vydýchla.
Na chvíľu sa zarazil. „Prepáč. Neuvedomil som si, že by si mohla stáť na druhej strane.“
Každá odpoveď jej zomrela na jazyku, keď sa zahľadela na jeho peknú malachaiskú postavu. Neuveriteľne sexy a svalnatý, týčil sa nad ňou, vďaka čomu sa cítila maličká a útla.
Niečo, čo bolo pre väčšinu mužov ťažké dokázať, pretože bola vyššia a svalnatejšia ako väčšina z nich.
Venoval jej rozkošný úsmev. Taký, ktorý bol orámovaný neuveriteľnými hlbokými jamkami. „Charonte ti zjedol jazyk?“
Cítila, ako sa jej teplo rozlieva po tvári pri jeho šialenej otázke. Niekedy bol nepredvídateľný a prostoreký. A niečo na ňom vždy spôsobilo, že zostala bez dychu a rozpálená. „Potreboval si niečo?“
Humor v jeho očiach okamžite umrel. „Áno. Šíria sa chýry, že ideme do vojny.“
„Vojna?“ Krv sa jej rozprúdila v žilách od dychtivého vzrušenia. Po tom všetkom, to bolo presne to, prečo žili ich druhy. Čo ich druh mal robiť. Takúto úlohu by privítala otvorenou náručou.
Prikývol. „Moja matka a jej súrodenci si idú navzájom po krku.“
„Na tom nie je nič nové.“
„Teraz to je iné. Počujem to na jej hlase, keď hovorí. Už majú dosť Verlyna, Rezara, Cam a ich diktátorov. A Lilith to zhoršuje. Štve ich proti sebe. Čoskoro to vyhlásia a tento svet bude horieť okolo všetkých cítiacich bytostí. Desím sa toho, čo tu zostane, keď toto skončí.“
„Budem pripravená.“
V očiach sa mu rozžiarilo teplo. „Nechcem, aby si bola pripravená, Ru. Chcem, aby si bola v bezpečí.“ Vzal ju za ruku a priložil jej ju k svojmu srdcu. „A skôr než čokoľvek povieš, viem, že si schopná ochrániť seba a striasť sa každého, kto by sa odvážil ťa napadnúť. Nie je to obvinenie proti tvojim schopnostiam. Toto je vec môjho strachu a pocitov. Nemohol by som žiť, ak by sa ti niečo stalo kvôli mojej mame a jej bojovej povahe.“
„Nerozumiem.“
Na tvári sa mu pomaly rozprestrel úsmev. „Milujem ťa, Rubati. Nemyslím si, že som vedel, čo je to dýchať, kým si nevošla do môjho bezcenného života. Prosím, poď a bojuj len po mojom boku, aby som si bol istý, že zostaneš silná a so mnou v spojenectve počas celého boja...“

Tieto slová sa ozývali okolo Nickovej hlavy, keď narazil do tmavej steny obrastenej machom. Táto spomienka na jeho predkov mu zanechala pocit, akoby mu niekto rozpoltil myseľ a bolo to skutočné. Videl to tak jasne, akoby stretnutie s ňou, ktorého bolo svedkom, bolo jeho vlastné. Akoby sa to stalo dnes ráno.
Cítil to.
Navyše sa pred ním zrazu zjavil Monakribos. Väčší ako život a v plnej pancierovanej forme Malachaia. Živé, dýchajúce monštrum.
Bol ešte väčší, než sa javil v jeho vízii. Jasnejší a desivejší s rovnakou čierno–červenou kožou, ako mal Nick vo svojej forme Malachaia.
Nick cítil, ako mu čeľusť klesá od zúrivosti šelmy. Pretože sám seba nikdy nevidel vo svojej démonickej forme, vôbec netušil, ako mohutný v skutočnosti boli. Koľko zla vyvolávali.
Niet divu, že ostatné tvory boli tak zlé.
A pretože dedili schopnosti, vedomosti a silu všetkých predchodcov, jeho forma Ambrosea by mala byť ešte zastrašujúcejšia a divokejšia ako je táto.
Dopekla!
Na toto neexistovala žiadna iná reakcia.
Spamätal sa, ťažko prehltol, keď naklonil hlavu a pozrel sa mu do horiacich červených očí, ktoré ho znervózňovali. Prvýkrát bol naozaj vďačný, že bol ušetrený vidieť takto svojho otca. Nepochybne by mu to spôsobilo nočné mory na večnosť. „Si skutočný?“
Monakribos si odfrkol. „Myslel som si, že sme časom získali viac inteligencie.“
Zatriasol hlavou od sklamania. „Škoda, dostali sme hlúposť.“
„Ale no tak! Ja nie som ten, kto nás dostal do tejto kaše. Takže sa takto na mňa nepozeraj, chlapče. Ak je medzi nami nejaký idiot, tak si to ty.“
„Aspoňže nie si zbabelý.“ Zdvihol ruku, aby si utrel svoju červeno-čiernu bradu skôr, než prižmúril tie svoje hroziace oči na Nicka. V čeľusti mal tik.
„Tak prečo si ma zavolal?“
„Nevedel som, že som to urobil.“ Nick sa zamračil nad možnosťou, že to Monakribos považoval za možné. „Nevedel som, že sa to dá.“
„Len v čase krízy.“
Dobre, tak to to vysvetľovalo. Tak to určite bolo. A bol zvedavý, kedy získal túto novú zručnosť. Pretože ju nikdy predtým nemal. „Tak v tom prípade... určite by som mohol využiť tvoju pomoc.“
Monakribos siahol do hnedého koženého vrecka, ktoré mal pripevnené na k opasku meča a vytiahol malú striebornú fľaštičku. Podal ju Nickovi.
„Vypi to a ja budem schopný odpovedať ti na akúkoľvek otázku, ktorú máš.“
Nick po nej siahol bez rozmýšľania. Ale v okamihu, keď sa mu ruka dotkla kovu, prešiel ním zlý pocit. Čo robíš?
Never nikomu.
Nikdy neveril. A z dobrého dôvodu.
Neber si lízanku od cudzieho človeka. A pre lásku božiu, nikdy, naozaj nikdy neprijmi pohostenie od Malachaia!
Áno, to muselo byť napísané vo veľkej, impozantnej hale špeciálnej hlúposti. Aký sprostý hlupák by si vzal čokoľvek od démona a prehltol to? Po tom všetkom, čo vedel, mohlo to byť čokoľvek. Drano[1]. Sople.
Alebo niečo oveľa horšie.
Koniec koncov, pitie krvi z pohára bolo to, čo z Acherona urobilo Temného lovca a pripútalo ho to k Artemis...
Hej. Pozor na pohár.
Nick zdvihol ruky a ustúpil. „Ehm, áno. Tak toto si nemyslím.“
Monakribos na neho neveriacky zízal. „Prosím?“
„Môžeš ma prosiť na všetko, čo chceš, kamarát. Do-si-do[2] tiež. Dokonca aj malé cajúnske do-do alebo na hru nejakého zydeco[3]. Nič to nezmení. Sú veci, ktoré Nick Gautier nerobí. Klamať Veľkému Bubbovi Burdette. Nerešpektovať moju mamu. Chýbať niektorý Svätý Deň v Obligácii. Stáť Acheronovi za chrbtom v akomkoľvek čase a vstúpiť do Kyrianovej spálne bez toho, aby som zaklopal a počkal, kým mi dovolí vstúpiť. A nikdy, naozaj nikdy, nebudem bojovať so Simi o jedlo a nepodvediem svoje dievča. Alebo nebudem meškať čo i len minútu na rande.“
Trhol bradou smerom k fľaštičke. „A skôr bude diabol jesť cencúle, než ja vypijem niečo, čo mi podá cudzinec, najmä jeden z tvojej sorty a z nejakej magickej fľašky. Pretože ja viem, čo sa stalo Alici a tým nemyslím Alice Cooper. Po všetkom, čo som zažil, ty ma vyzlečieš a ja sa zobudím nahý, bez šiat, na nejakom divnom mieste a online sa objavia nejaké nepríjemné fotografie a ja sa budem musieť obhajovať a vysvetliť to mojej priateľke a mame. Nie, ďakujem veľmi pekne. Už tak mám dosť málo dôstojnosti. Nepotrebujem ešte menej.“
Démon sa ešte viac zamračil. „Utrpel si úraz hlavy?“
„Pravdepodobne. Stone je známy tým, že ma v horších časoch niekoľkokrát strčil do skrinky. Nebolo by prekvapením, ak by mi vytĺkol všetok mozog z hlavy.“
Monakribos sa mu pokúsil strčiť fľaštičku do ruky. „Nie je to o nič horšie ako voda.“
„Tak to vypi, pán bláznivý klobučníkov zajac. Ak sa nescvrkneš alebo nenarastieš, uverím ti.“
„Čo je to s tebou?“
Nick si odfrkol. „Oh, tak to je veľmi dlhý, dlhý zoznam. Aspoň podľa môjho poradcu. Ak to začnem vymenovávať tak tu budeme celý deň.“
Malachai prevrátil oči. „Chceš odpovede alebo nie?“
„Áno, chcem.“
„Tak to vypi.“
Áno, správne... Nick si ráno zabudol dať svoje pilulky na hlúposť.
Všetky.
Neexistoval žiaden spôsob, že by sa o to pokúsil. „Nie, to je v poriadku. Radšej by som dal hlavu do mixéra a zapol ho.“ A jeho zlosť bola k nakopnutiu, spolu s jeho cajúnskou tvrdohlavosťou a ešte väčším podozrievaním.
„Ty všemocný blázon. Prečo to musím vypiť, aby si mi odpovedal na jednoduchú otázku? No tak, vážne braček. To mi nedáva žiadny zmysel.“
V skutočnosti bol z toho ešte viac nahnevaný. Farba jeho vlastnej kože mu stmavla a oči začali svietiť. Vlastne cítil, ako mu žiaria.
Niet pochyb o tom, že teraz mohol konkurovať Monakribosovi.
Nick bol zmätený zo svojej zúrivosti a tak si nevšimol, že Malachai povolal niekoľko „priateľov“, aby sa pripojili k ich party.
Priatelia, ktorí ho obkľúčili a teraz sa ujímajú pozícií, ktoré boli menej než pekné. V skutočnosti ho chytili a pritlačili k zemi.
Vrčiac s nimi bojoval ako najlepšie vedel.
„Držte ho! Potrebujem mu tu vodu naliať do hrdla!“
Nickove oči sa pri týchto slovách ešte viac rozžiarili. Vedel som to! Nevedel, čo to bolo za vodu v tej fľaštičke, ani prečo to bolo dôležité, ale...
Ak to chceli do neho dostať, nemienil im to uľahčiť. Preto pevne zovrel pery a oči každým kúskom svojej prirodzenej tvrdohlavosti, ktorá spôsobila, že každý jeho učiteľ, ktorého mal, preklínal jeho predkov.
Srdce mu tĺklo v hrudi ako kladivo. Zrazili ho k zemi a držali ho tam, zatiaľ, čo on bojoval a skrúcal sa, snažiac sa ich odhodiť. Ej, nerovnalo sa mu žiadne batoľa! Pokojne by mohol dávať dvojročným deťom lekcie v záchvatoch.
Jeden z nich mu rukou prikryl nos a ústa v snahe oddeliť mu pery.
Nick sa dusil. Aj cez to všetko sa mu darilo udržať si ústa zatvorené, ale bolo to takmer nemožné.
Vrčal a kopal, bojoval ešte tvrdšie. S každou schopnosťou, ktorú sa naučil, metal sa a oni na ňom sedeli ako na mechanickom býkovi. Nepríjemne a bolestivo.
Caleb! Simi! Xev! Vykríkol telepaticky. Svaly mal v jednom ohni.
Jeho duša volala po pomste. Každá molekula jeho bytia bola v úplnej agónii.
A stále nikto neodpovedal.
Ešte nikdy sa necítil tak sám. Ale to ho nezastavilo v boji. V živote nastali chvíle, keď ste nemali inú možnosť. Museli ste bojovať sami. Neprišla žiadna pomoc. Nezáleží na tom, čo potrebujete. Ako zúfalo ste to chceli. Proste ste boli sami. Nick to poznal lepšie, ako ktokoľvek iný. Čo robilo pre vás samotných boj ešte ťažší.
A o to viac nutný.
Pretože bojovať za druhých bolo ľahšie, najťažší boj bol vždy pre samého seba a pre svoje osobné záležitosti. Bojovať za to, čo bolo správne. Bojovať za to, čo vy potrebujete. Vaše zásady. Vaše dôvody. A za to, o čom ste vedeli, že je pravda.
Stáť sám vo víre.
To boli tie chvíle, ktoré mali najväčší význam.  Momenty, keď nebol nikto, kto by sledoval vaše súkromné bitky. Keď to bolo len o vás a vašej morálnej povinnosti. Vašej dôstojnosti. Keď ste vedeli, že sa musíte buď postaviť, alebo sa nechať pošliapať.
Nenechať nikoho, aby vás zrazil na kolená.
Stáť a bojovať až do konca! Nie pre fanfáre, ani pre potlesk alebo poctu, ale preto, že viete, čo je správne a čo zlé. Nikdy nie bojovať, pretože máte publikum, alebo aby ste získali úctu, či slávu. Bojujete pre niečo, čo je dôležité - pre správne veci v živote. Pravda. Poctivosť. Dôstojnosť. Nenechať nikoho kradnúť, klamať ani podvádzať. Máte to, čo si zaslúžite a nikdy nikomu nedovoľte dostať vás, pretože klame všetkým okolo. A klamstvám o vás, ktorým sú ostatní ochotní uveriť.
Presne to ho naučila jeho matka. Čo mu predviedla vždy, keď držala hlavu vysoko, napriek všetkým ľuďom, ktorí sa na ňu uškŕňali pre voľby, ktoré urobila, kým on bol ustaraný.
Pravda bola pravda. Vy ste sa predrali cez bolesť života, iný boli zatratení.
Všetky klamstvá sú zatratené. Popri zrade a podvodoch. Beznádejnosť. Bez ohľadu na to, ako temné sa to mohlo zdať. Bez ohľadu na to, ako ste sa v tom momente cítili porazene.
Tam, kde bol dych, nech je aj boj.
A v ňom bolo veľa bojov.
Navždy.
Prenes sa cez bolesť, Nicky-Boo. Nezáleží na tom, ako tmavá je noc. Alebo ako horká je búrka, svetlo si vždy nájde cestu aj cez tie najhustejšie mraky, aby znova svietilo. Pamätaj si to a vždy si to drž pevne pri srdci, akokoľvek sa cítiš porazený. Kedykoľvek, keď sa chceš už vzdať. Zdvihni päsť a jeden prst k oblohe a pohrdni celému horkému koncu!
To bola lekcia, ktorú sa naučil od Menyary a Acherona.
Nedovoľte nikomu ukradnúť vaše svetlo klamstvami alebo krutosťou. Zasvieťte cez to všetko. Zasvieťte v odozve na ich nenávisť. V odozve na bolesť, ktorú spôsobujú. Nechajte ich, nech sa udusia vo vašom svetle, až kým ich nezaslepí a neodplaví všetku tú ničomnosť, ktorú chcú vypustiť.
Zajtra si nikto nebude pamätať, čo to bolo za krutú vec, ktorú povedali, ale každý si bude pamätať, ako ste držali hlavu hore počas búrky. Budú si pamätať lesk vášho úsmevu a spôsob, akým ste sa zasmiali, keď sa vás pokúšali zraziť k zemi. Nechajte, aby sa váš smiech stal majákom, ktorý ohrieva svet.
A pri tejto myšlienke sa mu rozhýbali schopnosti. Ako prívalová vlna, ktorá vystupuje cez búrku. Nick sa zvŕtal a vstával, kým sa neodtrhol od démonov.
V jednej minúte bol v ich rukách a v ďalšej bol oslobodený od ich pazúrov a skrčený ležal na podlahe svojej spálne.
V bezpečí od ich nepríjemných útokov.
Zamračený a úplne dezorientovaný Nick ležal na zemi a snažil sa zorientovať. Vôbec nevedel, aký je čas. Ani aký je deň v týždni. Alebo mesiac.
Bol to najpodivnejší dezorientovaný pocit.
Zlomil nejaký zákon v cestovaní v čase? V tomto momente nemal žiadnu predstavu - zdalo sa, že je možné všetko. Bol to najpodivnejší deň jeho života. A vzhľadom na podivnosti, s ktorými sa vyrovnával, to hovorilo veľa.
„Si v poriadku?“
Zamrkal, otočil hlavu a uvidel Xeva v rohu svojej izby, ako sa na neho díva. Oblečený celý v čiernom a v ruke držal skicár. Zdalo sa, že kreslenie je nový Xevov koníček, ktorý si vytvoril v poslednej dobe, aby zabil čas a nezbláznil sa.
„Em... nie som si istý.“ Nick si pretrel tvár a vlasy, ktoré boli suché a všetko vyzeralo byť v poriadku. „Bol som pod útokom.“
Xev zvraštil obočie. „Kým?“
„Démonmi. Ďalším Malachaiom. Aspoň myslím, že sa to stalo, ale už... kto to sakramentsky vie. Aspoň pre jeden krát by som chcel, aby to bola supermodelka, ktorá hľadá tínedžera pre experiment, vieš?“
Xev odložil skicár a priblížil sa. „Kde je Caleb?“
„Neviem. Opustil ma.“ Nick sa zamračil. „Ty si ma opustil.“
„Nevolal si.“
„Ale áno, volal. Nikto neodpovedal.“
Xevove obočie sa prižmúrilo v zamračení. „Nikdy by som ťa neignoroval. Dobre vieš.“
Mal pravdu. Xev bol ešte ostražitejší, než jeho matka, nikdy by neignoroval výkrik o pomoc. Ak by sa Nick začal dusiť, Xev by neváhal na ňom vykonať Heimlichov chvat.
Stále zmätený a dezorientovaný Nick sa posadil na posteli a pokúšal sa to všetko spracovať. „Tento deň... bol jedným z tých zvláštnych. To viem povedať s určitosťou. Všetci sú pod útokom.“
„Ako to?“
Nickom prebehol ďalší zlý pocit, keď to Xev povedal. Nepôsobil ako jeho precitlivený pra-pradedo. Zatiaľ, čo tento chlapec mohol mať Xevove čierne vlasy a hnedo-zelené oči, niečo na tom nesedelo. Bol trocha príliš chladný než inokedy, keď sa dozvedel takúto správu.
„Vyzeráš trocha smutný. Chýba ti Inari?”
Xev prikývol.
Nick vyletel z postele a utekal k dverám, keď si uvedomil, že to nie je Xev, ale najskôr ďalší Malachai - alebo iný podvodník. Inari bola démonka, ktorá Xeva dojčila - démonka, ktorú nenávidel.
Myone bola jeho manželka, na ktorej mu záležalo. A hoci Cyprian mohol poznať ich mená, nepoznal by rozdiel medzi nimi, ak by nestrávil so Xevom nejaký čas. Potom by si nikdy nesplietol tieto dve ženy, ani čo znamenali pre toho bručiaceho boha, ktorý bol jednej oddaný a znechutený druhou.
V Cyprianových očiach sa objavilo svetlo, keď si uvedomil svoju chybu. „Ty si ale rýchly.“
„Áno, to som. Ale ty nie.“ Nick znova bojoval so zavretými dverami, keď mu schopnosti nedovoľovali teleportovať sa. „Prečo to robíš?“
„Pretože potrebujem, aby si zabudol!“
„Prečo?“
„Ty všetko zamotáš!“
„Ja? Ty si ten, kto zabíja nevinných ľudí.“
„Čistím tvoj neporiadok!“
„Ja nie som ten, kto to začal!“ Nick na neho zaútočil. Obaja dali do bitky všetko, čo mali. Nick nikdy nechcel nikoho zabiť tak intenzívne.
Bol chorý z toho všetkého. Chorý z Cyprianovho kopírovania všetkých jeho priateľov a sledovania ich na každom kroku.
Toto boli somariny a vedeli to obaja.
„Nájdi si vlastných priateľov a vlastný život!“ Zavrčal na neho Nick. „Čo je to s tebou!“
„Nie je fér, aby si ty mal to, čo chcem ja! Aby si bol tak milovaný a opatrovaný, keď ja nie som!“
„Kamoš! Tak sa nauč byť milý a nie psychopat! Správaj sa ako slušná ľudská bytosť a prestaň kradnúť všetko, čo mám. Nedostaneš veci len preto, že to chceš a požaduješ to ako nejaké dvojročné dieťa. Ide o nájdení vlastnej cesty, nie o živote niekoho iného. Byť sám sebou. Nie zlou kópiou toho, čo si ukradol. Vystúpiť z tieňov, kde sa zo strachu schovávaš pred všetkými a vstúp do svetla. Mať odvahu postaviť sa svojim vlastným presvedčeniam a kráčať po vlastnej ceste. Robiť tvoje vlastné maličkosti! Nikdy sa nemôžeš vypracovať, pokiaľ ničíš ostatných a snažíš sa ich dobehnúť.“
„Potom mi daj to, čo chcem!“
Nick pokrútil hlavou. „Musíš si vytvoriť vlastnú cestu, kamoš. Toto je môj život. Toto je môj svet a moja rodina. Preto budem bojovať proti tebe, pokiaľ Lucifer nebude pracovať v továrni na ľad.“
„Ja som tvoj syn!“
„Nestvoril som ťa. Bol si odo mňa odtrhnutý a urobený bez toho, aby som o tom vedel, či súhlasil. To je úplne iné!“
Cyprian sa potkol dozadu. „Nenávidím ťa!“
„Prečo? Kamoš, nikdy som ti nič neurobil. Ak ma chceš nenávidieť, daj mi najskôr šancu ti dať dôvod.“
Vykríkol a rozbehol sa po ňom. Nick ho zachytil a držal ho proti sebe. Jeho schopnosti Malachaia boli čím ďalej tým viac vyčerpané. Nebolo nič, čo by mohol urobiť. Ak sa nedostane preč od Cypriana, čoskoro bude bezmocný ako mačiatko. A napriek tomu, Cyprian búchal proti nemu s takým hnevom, že to Nick nemohol pochopiť. Čo také mohol urobiť, aby spôsobil také nepriateľstvo v niekom, koho ani nepoznal? Všetko čo urobil, bolo, že žil svoj život podľa vlastných podmienok. Bol sám sebou.
Nie je to jeho chyba, že ho Cyprianova matka stvorila proti Nickovým prianiam bez jeho vedomia.
V ušiach mu začalo bzučať, keď sa mu nahrnula posledná z jeho síl a on sa videl v minulosti. Videl noc, keď sa prvýkrát stretol s Kyrianom. Vtedy vyzeral život jednoduchý. Zostať čistý. Držať sa mimo drog. Udržať si známky. Nenechať si ujsť prácu. Jediný ľudia, ktorí ho vraždili, bola jeho mama, keď zabudol sklopiť dosku na záchode. Madaugh vždy, keď zabudol dokončiť domácu úlohu, ktorú dostali v škole ako spoločný projekt a Brynna, keď si neuvedomila, že sa do neho zaľúbila.
Kedy sa život tak skomplikoval?
Potom uvidel budúcnosť - nie veľa, len najmenší záblesk jasnovidectva. A pochopil pravdu o násilnom čine, ktorý vytvoril Cypriana.
Nebol to Nick, kto konal proti Cyprianovej matke.
Ale akt spáchaný proti Nickovi...
Všetci Malachaii boli stvorený z násilia, aby páchali násilie.
Pane Bože!
Bola to nočná mora, ktorú nevidel prichádzať. Napadli ho. To je to, čo sa pokúšajú ochrániť. Prečo chcú, aby zabudol na svoje schopnosti a na všetko.
Jeho vízia stmavla. Nemôžeš zomrieť. Musíš si to pamätať!
Ale potom všetkom, toto nebola finálna hra.
Nebudem ovplyvnený!
S divokým zavrčaním, Nick siahol hlboko do seba a využil zvyšky svojich síl, aby sa teleportoval do temnoty.



[1]Drano = značka čističa odpadov
[2]Do-si-do = jednoduchý tanečný krok
[3]zydeco = druh čiernej Americkej tanečnej hudby pôvodom z Južnej Louisiany

5 komentářů:

  1. Moc děkuji za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitoly !!!!!

    OdpovědětVymazat