středa 13. prosince 2017

Intenzivní - Kapitola 7



Myseľ sa mu naplnila novým poznaním, keď Nick preletel temnotou. Šuchotavý zvuk bol ohlušujúci. Ako vtáky prelietajúce nocou. Cítil vietor proti svojej koži, keď sa usiloval zistiť svoju polohu. Kým nenarazil na pevnú zem.
Z tmy sa ozval ľúbezný hlas.
„Poznáš ma?“

Nick zamrzol pri hlase, ktorý sa mu javil známy no zároveň aj cudzí. Poobzeral sa po hustom lese, ktorý nepoznal. „Kde si?“
Dych sa mu zadrhol, keď z tieňov po jeho pravici vystúpila trblietavá sephirothská žena. V zlatej zbroji so zapletenými čiernymi vlasmi bola pozoruhodne krásna so svojimi zlatými pavúčími krídlami. Dokonca poznal aj jej výšku zo Xevových skíc, ktoré kreslil v jeho spálni.
Myone. Jaredova matka - Nickovho nepriateľa a starého otca. Bojovníka, ktorý zradil svoju armádu, dal sa na stranu zla, v snahe zachrániť to, čo veril, že bol život jeho otca. Avšak, Jaden nebol otec Jareda. Jaden bol Xevianov otec - Jaredov starý otec.
Toto klamstvo malo udržať Jareda a Xeva nažive a v bezpečí pred tými, ktorí by zabili Myone, keby sa dozvedeli, že ona, vrchol všetkého dobra a milovaný vodca armády Kalosum bola zvedená synom konečného zla - Xevom.
Nezáležalo na tom, že by si ju Xev najskôr vzal. Alebo ako veľmi sa milovali navzájom. Alebo, že boli jeden druhému úplne oddaní - v skutočnosti by to táto oddanosť pre nich všetko ešte zhoršila, pretože by už nikto nikdy Myone neveril, lebo by bola považovaná za kompletne skorumpovanú.
Verili by len tomu, že ju Xev stiahol na svoju úroveň. Nie, že ho ona vyzdvihla na tú svoju.
A to bola pravda. Zatiaľ, čo ona bola neskorumpovaná, Xev by pre ňu urobil čokoľvek. Dala mu jeho dušu a bola jediná vec vo vesmíre, ktorú by nikdy nezradil ani jej neublížil.
Ale namiesto toho, aby verili, že by Xev mohol byť spasený, všetko, čo bolo pre ostatných dôležité, bolo, že ani ona ani jej dieťa neboli dôveryhodný, pretože Xevova krv bola démonická. V ich mysli by tento kúsok zla premohol akékoľvek množstvo dobra.
Vždy.
Nick o tom vedel svoje. Veľmi dobre chápal, ako veľmi so všetkým vie zaknísať taká dobrota. Ako veľmi ho potiahla jeho mama a Kody k sebe. Nie je to nič, čo by sa dalo vysvetliť.
To sa muselo zažiť.
Aké smutné obvinenie, proti toľkým ľuďom, ktorý nemôžu bojovať s ostatnými, aby pochopili, aká silná taká úprimnosť bola. Že ich srdcia boli také skazené, že odmietali uveriť, že bytosti ako Xev a on boli viac než ich bezvýznamnosť.
A napriek tomu boli.
A tak boli nútení schovávať sa. Žiť v klamstvách, v ktorých nechceli ani žiť, ani o nich hovoriť. Nie preto, že sa mýlili, alebo sa im nedalo dôverovať. Ale preto, že ostatní odmietali vidieť to dobré v nich. Pretože ostatní odmietali uveriť dobrote v nich.
Keďže chýbala im samotným, odmietali ju vidieť v niekom inom. Ale popieraním to nezmizlo. Iba to spôsobilo, že všetko bolo ešte výnimočnejšie a vzácnejšie.
A z toho dôvodu sa Jared dohodol so Zdrojom všetkého zla, aby ušetril život jeho starého otca. A Jaden nechal zotročiť sám seba v snahe zachrániť Jareda pred smrťou spolu s jeho armádou.
Obaja boli zradení bohmi, o ktorých si mysleli, že s nimi budú jednať spravodlivo. A Myone zaplatila najdrahšie zo všetkých. Na konci stratila všetko. Svojho syna, svojho manžela aj svoj život.
A preto Nick smútil pre nich všetkých.

Teraz pred nim stála sephirothská bojovníčka so šarlátovým plášťom prehodením okolo jej štíhleho obrneného tela. To pokračovalo k chrbtu s pripevneným tulcom so šípmi až k pozlátenému opasku na meč.
„Ja ťa poznám,“ vydýchol Nick.
Napriek tomu, že bola prísna, nedalo sa nevšimnúť si jej bozkávania hodnú zlatu pokožku a žiariace zlaté krídla. Jej zapletené čierne vlasy odrážali modrú farbu v matnom svetle. Každá jej črta bola dokonalá. Niet divu, že bol Xev ochotný pre ňu umrieť. Že trpel osudom horším než smrť, aby ochránil ju a ich syna, keď ustúpil stranou a dovolil, aby si vzala jeho otca a predstierala, že jeho dieťa bolo dieťaťom jeho otca, aby nikto nikdy nezistil pravdu.
To bola najčistejšia forma nesebeckosti a lásky. Xev nikdy o tom ani slovo nevydýchol, zo strachu že by uškodil jeho exmanželke alebo dieťaťu. Nick si nedokázal predstaviť bolesť a agóniu, ktorú Xev prežíval každý deň svojho života a bol za to vďačný.

Myone ho bez slova pozorovala. Jej žiariace zlaté chrániče predlaktí mali zdobený dizajn, čo ju označovalo ako vodcu jej Sepherii bratov. Rovnako ako výložky na ramenách jej uniformy. Niesla sa ako divoký bojovník aj keď mala ženský pôvab. Jediným šperkom na jej tele bol mužský náhrdelník, ktorý mala zavesený na krku. Nick vedel, že patril Xevovi. A to len preto, že to bola druhá časť páru od toho, čo nosil Xev, ktorý symbolizoval jej pôvabne Sephiroth krídla z peria na rozdiel od toho jej drsného netopierieho démonieho kúsku. Aké zvláštne, že si nikto nikdy neuvedomil, čo tieto dva náhrdelníky znamenali a prečo ich obaja nosili.
Keď sa priblížila k Nickovi, pery sa jej triasli. „Si jediný, kto bol milý k môjmu Daryovi. Za to ti nemôžem dostatočne poďakovať.“
Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že Xevovo skutočné meno je Daraxerxes, hlavne preto, že ho Xev nikdy nepoužíval. „Ehm, áno, myslím, že áno.“
Po líci jej stiekla slza. „Nie si taký, ako ostatní tvojho druhu.“
„To mi hovoria často.“
Smutne sa usmiala. „A pravdepodobne majú pravdu. Vieš, kde sme?“
„Pravdepodobne nie v hlúpej hádanke.“
Zasmiala sa. „Je to miesto, ktoré nikdy nebolo. Zem, ktorá nikdy nemôže existovať. Ani tu ani tam. Sem sme poslaný, aby sme tu vykrvácali.“
Dopekla, teraz začala znieť ako Nashira. Mal chuť pohľadať svoj grimoár, len aby zistil, že ho nechal doma. „To vôbec nedáva zmysel.“
„Ty si Malachai, Nick. Vieš všetko. Stačí sa pozrieť dovnútra a dôverovať sám sebe. Odpovede, ktoré hľadáš už existujú. Poznáš ich. Len im nechceš čeliť. Nezáleží na tom, koľko prieskumov urobíš alebo koľko priateľov sa spýtaš. Odpovede sa nikdy nezmenia. Už sú v tvojom srdci. Len musíš uveriť pravde. Veriť sám sebe. Mať dôveru.“
To sa jednoduchšie povie, než urobí. Bol príliš zvyknutý na to, že mu hovorili, že má málo skúseností. Dostatok rozumu. Že bol príliš mladý na to, aby vedel čokoľvek.
Teraz mu hovorila, že má dôverovať inštinktu o ktorom pochyboval. Bolo to rovnako mätúce, ako keď ho mama učila chodiť a rozprávať, a potom v momente, keď začal klásť otázky, na ktoré nechcela odpovedať, mu povedala, aby si sadol a zavrel ústa.
Život. Naozaj by mal niekto vymyslieť inštruktážnu príručku. Alebo aspoň návod na použitie. Pretože väčšina dní ho iba miatla.
A skôr, než sa mu to podarilo zvládnuť, po jeho ľavej strane sa objavil zeitjäger. Nickove oči sa rozšírili pri pohľade na strašidelného morového lekára, ktorého obväzy boli pokryte krvou.
Zdvihol ruku na kreatúru, zatiaľ, čo ho podozrievavo pozoroval. „Hej, braček, nemáš toho, kto zlomil časovú postupnosť. Hľadíš na nesprávneho Malachaia.“ Ukázal na stranu. „Choď takto. Tam. Ďaleko od teba. Pokračuj... Nájdi toho druhého.“
Namiesto toho sa približoval k nemu.
Fantastické. To je presne to, čo si prial na Vianoce. Spolu s poranením hlavy a dôkladným vypitvaním. Nick sa nehýbal, ale pohľadom zachytil odporný kosák, ktorý niesla tá beštia - pôsobilo to lepkavo a šeredne. Mohol to urobiť bez krvavej divadelnej teatrálnosti. „Vieš, počul som, že je v meste Ozzy a hľadá niekoľko nových spevákov. Možno by si to chcel skúsiť...“ Nickov hlas sa vytratil, keď mu to stvorenie venovalo hrozivý pohľad, ktorý dával jasne najavo, že nie je pobavený. „Nevadí.“
Naklonil hlavu a sledoval Nicka ešte pozornejšie. Nick ho skúmal s rovnakou intenzitou. Ale tento krát nemal strach z tohto stvorenia. Začal tomu rozumieť.
Neboli to nepriatelia.
Neboli ani spojenci.
Nebol si úplne istý, čo to bolo. Aspoň dovtedy, kým ta vec konečne neprehovorila chladným, rozbitým hlasom.
„Cyprian je za tebou.“ Zeitjägerov hlas bol krehký a ostrý - ako starého človeka, ktorý vyfajčil veľké množstvo škatuliek cigariet.
„Prosím?“
„Tento krát zlomil čas a zničí to všetko. Musíš to resetovať.“
„Ako?“
Zeitjäger otvoril päsť a na dlani sa mu zjavila žiariaca lebka. Nebola celkom ľudská, skôr démonia, s klami, ktoré vyčnievali z čeľuste smerom k očným jamkám. Nick inštinktívne vedel, že patrí Monakribosovi. Hoci nevedel, ako sa dostala do moci zeitjägera, ale ani to vedieť nechcel.
„Keď príde čas, budeš vedieť, čo máš robiť.“
„Všetci stále takto hovoríte. Ale naozaj... som tak užitočný ako G v lassagne.“
Robilo to v tom slove zvláštny zvuk, ktorý nútil niektorých ľudí zasmiať sa. Nick nevedel.
„Obnov postupnosť a získaj späť svoj osud. Ty si Malachai.“
Nick si tým nebol celkom istý. „A ak je mojim osudom zničiť svet?“
„Máš tak málo dôvery sám v seba?“
Tak toto sa rátalo.
Nick vzal lebku. Vyžarovala zvláštne teplo. Nedávalo to veľký zmysel. „Cyprian sa musí narodiť?“ Ak by to mohol zmeniť, zdalo sa to ako najjednoduchšie riešenie.
Zeitjäger sa mierne vyhol odpovedi. „Možno. Ale skutočná otázka znie, musí ťa nenávidieť, keď sa narodí?“
Nick zaváhal, keď sa mu otvorila celá sféra, na ktorú ani nepomyslel. Jeho myseľ sa stočila k úplne novým vyhliadkam. „Hovoríš, že ho môžem zachrániť?“
Ale to nedávalo zmysel. Existovať mohol len jeden Malachai.
Správne?
„Budúcnosť nikdy nie je daná, Ambrose. Mení sa každým rozhodnutím, ktoré urobíme. Až do dňa, kým zomrieš, je stále v toku. Body jadra, nie?“
A s týmito slovami zmizol.
Ohromený Nick sa otočil a pozrel na Myone. Dych sa mu zrýchlil z toho, ako sa mu hlavou prehnali dva rôzne snímky zároveň. V jednom z nich bol Xev s Myone. Bolo to nádherné objatie, pri ktorom stál za ňou, držal ju tesne pri sebe v tieni jej prastarého balkóna. Obaja boli oblečený v zbroji. Bola to ich ukradnutá chvíľa a výraz na ich tvárach dokazoval, ako veľmi sa navzájom milovali. So skutočnosťou, že obaja vedeli, že to nemôže pokračovať a že by to bol koniec pre oboch, ak by to niekto zistil.
Aj napriek tomu vytvorili lásku, ktorá ich stále prenasledovala. Ktorá aj naďalej zožierala Xeva zvnútra. Napriek všetkým problémom a nepriateľom.
Napriek všetkým trestom.
Nebezpečná spoločnosť.
Druhý obraz bol o nich dvoch na bojovom poli, pokrytého šípmi a porazenými. Obaja zomierali. Plačúca Myone držala Xeva v objatí, zatiaľ čo on, oslabený stratou krvi, sa jej pokúšal utrieť krv z tváre.
Radšej, akoby mu dovolili zomrieť v pokoji a s láskou po boku, jeho nepriatelia ho chytili za ruky a odtiahli, pokiaľ jej život mizol z očí. Zostala sama na bojovom poli.
Xevov osud bol oveľa krutejší. Nedovolili mu umrieť, zotročili ho a mučili večnosť.
Pretože sa odvážil zamilovať.
Nútený žiť bez nej a slúžiť tým, ktorý spôsobili jej smrť. Bez šance opätovne sa duševne spojiť so svojou láskou. Bez šance pomôcť synovi alebo uchrániť oboch pred ich vlastným prekliatím.
Xev bol predaný vlastným otcom do večného mučenia. Krvácať pre Malachaia a akéhokoľvek démona, ktorému Malachai dovolil, aby sa na ňom kŕmil.
V tom momente sa cítil kvôli nim ešte oveľa horšie.
„Je mi to ľúto, Myone.”
„A čo?“
„To, čo sa stalo tebe a Xevovi. A Jaredovi.“
Smutný úsmev jej zakrivil pery, než sa k nemu priblížila. „To je v poriadku, Nicholas. Nemohli by sme žiadať o krásnejšieho pra-pravnuka. Som rada, že som sa s tebou mohla stretnúť.“ Potom ho pobozkala a zmizla.
Nick nemohol dýchať, ako ho dusili slzy. Ešte nikdy sa nestretol so svojimi starými rodičmi. Nezáležalo na tom, že to boli jeho pra-prastarý rodičia. Preto sa nikdy nepredstavoval, aký by jeho pra-prarodičia mohli byť.
Aby ju konečne mohol stretnúť...
Malachaiské krídla mu vystrelili z chrbta proti jeho vôli. Ale namiesto toho, aby mali svoju obvyklú čiernu farbu, boli zlaté ako Myoneine.
Zmätene sa na ne díval a prial si, aby tu bol niekto, kto by mu to vysvetlil.
Čo sa mi to deje?
Prečo mal tieto vízie? Boli skutočné?
Padol do skutočnej zajačej diery? Alebo ešte horšie, vypil nejakú vodu? Bolo možné, že sa mu nejaká dostala do úst. Ešte stále nevedel, čo bolo v tej fľaštičke.
Čo sa, dopekla, deje?
A čo bolo ešte horšie, znova sa začal okolo neho ozývať šuchot. Až teraz mal podivnú predstavu o tom, čo to môže spôsobovať.
Nie.
To nemohlo byť...
Zaklonil hlavu, pozrel sa na mimoriadne farbenú oblohu a načúval. Krajina sa znova prevrátila a ozývalo sa šepkanie hlasov.
Strácaš zdravý rozum.
Naozaj stráca? Pretože to, čomu začal veriť dávalo strašný zmysel.
A aj tak...
Nick zdvihol ruku a prehrabol sa vo vzduchu. Zaprskalo to.
Tak dobre, toto nebolo normálne. Dokonca ani v jeho pokrútenej existencii. Ťažko prehltol, siahol do vrecka a vytiahol svoje hematitové kyvadlo.
Prosím, nech sa mýlim.
Ale aj keď vedel, že sa nemýli, pichol sa do prsta a vytlačil kvapku krvi. Zadržal dych a striasol ju z prsta.
Namiesto toho, aby padala k zemi, tak ako by mala, vzduch ju absorboval a zažiaril tak jasne, ako svetlá na Takeshiho mriežke.
Viac než čokoľvek iné to potvrdilo Nickove podozrenie.
Mal pravdu.

Niekým, nejakou cestou bol vsatý do vlastného grimoára.

5 komentářů: